Male or Female?

Na stoličke sedel malý úradník neurčitých rysov v šedastom obleku. Ľahko sa pousmial pri urovnávaní štósu papierov. Narovnal chrbát a pohodlnejšie sa oprel, potom vytiahol jednu listinu, ktorá pred ním ležala a posunul ju smerom k druhej osobe. Tou bola postaršia pani v elegantnom kabáte s tmavočerveným klobúkom, sediaca naproti nemu. Vedľa seba mala položenú kabelku a v náručí držala podľa najnovšej módy oblečeného mopslíka, ktorý vrhal nedôverčivé pohľady na úradníka. Ten len vecne precedil pomedzi zuby: „Zabudli ste vyplniť túto kolónku, pani. Pohlavie.“ Stará pani prekvapene poznamenala: „To je všetko? Pre toto som musela cestovať cez celé mesto?“ „Presne tak, pani, Vám to možno pripadá nedôležito, ale je esenciálne to správne vyplniť.“ – usmial sa znova úradníček. Stará pani mu dokument zhnusene posunula naspäť: „Buďte taký láskavý a vyplňte to za mňa, prosím.“ Bolo počuť výstražné zavrčanie drobného psíka. „S radosťou, pani. Prajete si vpísať muž, alebo žena?“ Posledný náznak úsmevu na tvári dámy sa rozplynul a postupne prešiel do prekvapeného pohľadu. Ten ovšem netrval dlho. Všetky vrásky na tvári starej ženy sa zoskupili do nahnevaného výrazu a zrazu bola červenšia ako jej klobúk. Schytila svoju vernú kabelku a zahnala sa s ňou cez stôl po nič netušiacom úradníkovi, ktorý sa ani nestihol snažiť útok odvrátiť. V tomto bode nutno poznamenať, že kabelka mimo iného obsahovala množstvo šminiek, dvojkilový výtlačok biblie a niekoľko roztomilých ťažítok v tvare zvieratiek vyrobených zo solídnej žuly. Kumulovaná váha týchto bezcenností spolu s faktom, že kabelka vrazila sponou priamo pod spánok úradníka mala celkom slušný efekt. Stolička sa prevrátila a chlapík spadol na zem. Mopslík skočil na zem a začal ho očuchávať. Nevyzeralo, že by sa hýbal.

Prebral sa uprostred žiarivého lúča svetla. Trochu zmätene zamrkal očami a začal sa obzerať naokolo. Nikde nič, len tá neznesiteľná biela. Potom si všimol postavu, ktorá ticho sedela za ním. Bol to zjavne anjel – blond vlasy, krídelká, svätožiara, oblečený v bielej plachtovine. Pomaly usrkával kávu z hrnčeka, ktorý ležérne držal. Smutne sa na úradníka pousmial a podal mu ďalší hrnček naplnený čiernou tekutinou, ktorý mal v ľavej ruke. Ten ho roztrasenými rukami zobral a snažil sa urovnať si veci v hlave. „Takže som mŕtvy?“ – spýtal sa (trochu zbytočne, ako si sám uvedomil) po chvíli. „Už to tak raz vyzerá“ – znela odpoveď.“ „A idem do neba? Aké to tam je?“ „Bude sa ti to páčiť, žiadne dokumenty, žiadna byrokracia, budeš vyslobodený od svojho bývalého údelu.“ Úradník spadol od údesu na zem a podarilo sa mu obariť sa spirituálnou kávou. Pot mu začal stekať po tvári a ticho sa ozval: „Dokumenty, vyhlášky, spisy, termíny... nič z toho tam nemáte?“ Anjel sa zatváril súcitne: „Obávam sa, že nie... Nebo je proste o neustálej blaženosti duše.“ Úradník si trpko povzdychol. „Všetko je tu také neurčité... biele... káva má neurčitú chuť.“ – skonštatoval po tom, ako si odpil z toho zbytku, čo mu zostal v hrnčeku. Potom sa pozrel na anjela. Okrem toho, že bol jemne priesvitný a nadprirodzene majestátny bol veľmi feminínny, ovšem bol to zjavne muž. Vlastne to nebolo až také zjavné. Skôr ako taká maskulínna žena, síce pekná, ale maskulínna... alebo... vlastne... zrazu si uvedomil trpkú realitu. „Anjeli nemajú pohlavie, že?“ – spýtal sa, temer prosebne. Odpoveďou mu bol iba slabý pokus o úsmev. „Takže keby si mal vyplniť kolónku „pohlavie“, tak by to bol vlastne neriešiteľný problém? Tvoj spis by nemohol byť vybavený? Navždy by ležal na stole.“ – spýtal sa s teraz už nefalšovaným zdesením. Anjel pokrčil plecami a zatváril sa nechápavo. V úradníkovi sa niečo pohlo. „Tak toto nie! Byť celú večnosť obklopený takými ako ty?!? Len cez moju mŕtvolu.“ „Veď ty už si...“ – snažil sa anjel ešte protestovať, ale bolo už neskoro. Úradník zo seba vyrazil nekontrolovaťelný, animálny výkrik, jediným odhodlaným pohybom odrazil bok svojej spirituálnej šálky a črepinou si preťal žily. Zrútil sa na kolená a vzápäti dopadol tvárou na zem. Ako jeho telo pomaly mimoriadne spirituálnym spôsobom mizlo okomentoval to anjel: „Chudák, vracia sa do svojho pekla. Ten nikdy nenájde kľud duše.“

Zacítil teplý prúd. Unavene otvoril oči a videl ako mu malý psík močí na nos. Pomaly otočil hlavou. Kabinet plný spisov, zákonník na stole, krabice s dokumentami po zemi a zhora sa naňho pozerala zamračená dáma. „Ach, konečne som preč z toho pekla.“ – pomyslel si. Chabo sa na starú pani usmial.